VODÁK sport | speciálka na lodě a běžky

Korzika 02. – 15.04.2007

Zúčastnení: ja, Juraj a 25 brňákov

Pondelok 02.04.2007

Vďaka zlyhaniu telefonickej komunikácie do druhej v noci nie je jasné, či sa vôbec ide. Nervózne prebdiem noc a ráno balím, stresový odchod o tretej poobede. Cestujeme celú noc, bez väčších problémov, až na zápchy v Taliansku. Nad ránom na chvíľu zaľahneme pohodení pri ceste.

Utorok 03.04.

V rade na trajekt sme medzi prvými, čo sa pri vylodení ukáže byť ako veľká nevýhoda – odchádzame poslední a uviazneme v nekonečnej zápche na korzickej magistrále. Na trajekte sa schádzame s brnenskou sekciou. Spíme pri Gole v zatiaľ neotvorenom kempe.

Streda 04.04.

Deň začíname návštevou veľkopredajne vína spojenej s ochutnávkou na sútoku Asca a Gola. Miestnych privádzame do rozpakov požiadavkou na 120 l. Zháňajú bandasky a 100 l si odvážame. Na stredné Golo určené na rozpádlovanie (16 km II.-III.) nasadáme veselí a pohodoví. Prší. Martin a Jirko skáču do rieky z 3metrovej výšky a prvýkrát odierajú svoje novučičké Pyranhe. Delíme sa na dve skupiny, som v druhej. Cestou sa zoznamujem s ostatnými, a opakujem si ich mená – do konca výletu sa ich snáď naučím všetky (nestihla som to – bolo ich 25). Voda je ľahká, taký čistejší Hron s pár “sočoidnými” perejkami medzi veľkými skalami (zo začiatku neprehľadné – také nemám rada, nevidím, ako dopadol jazdec predo mnou, tieto však boli ľahké a bezpečné), jednou bystrejšou kaskádou (Lucie v nej eskymuje) a haťou (skočili sme všetci). Trochu ma rozhadzuje nejaký zákerne skrytý šuter, natiahnem ruku (namiesto vyľahnutia J ), opriem sa o kameň a neprevrátim sa. Záverečná perej (podľa popisu V. ????, teraz tak max. III.+) je rýchla a ľahká, všetci mi zdrhli, idem ju teda na oči a dobre. Spíme znovu pri Gole, Jirko oslavuje narodeniny, krája 3 torty so sľahačkou,  Lucie hrá na gitare.

Štvrtok 05.04.Asco (Standardstrecke III. – V. - X.)

Sadáme na vrchný úsek (IV.) s jednou prenáškou (sifón). Počasie sa zlepšilo, svieti slniečko. Tom a Míra na vodu nejdú, že vraj je to pre nich príliš ťažké (a dobre sa bavia, keď im uverím), zneistiem a nastupujem v nepohode.

Prvýkrát eskymujem krátko po začiatku (bez štipca), keď netrafím nájazd, narazím na skalu a perejku prejdem dolu hlavou. Ďalší eskymák sa mi podarí v ľavotočivej nevinne vyzerajúcej zákrute, kde voda tlačí na skalu (zlý náklon).

Za prenáškou sifónu ma prekvapí asi 2m vysoký skok, na ktorý ma nikto nepripravil a ktorý som zdesená identifikovala až na jeho hrane, keď už nebolo úniku. Nasleduje bystrá technická voda, strmý a rýchly spád, štvorkové slalomové pereje, jedna za druhou. Niečo ako slalomka na Soči, ale vodnatejšia, rýchlejšia a hlavne furt. Som rada, že nie je viac vody.

Dobiehame predchádzajúcu skupinu, ktorú zdržuje pravidelné chytanie plávajúceho Vaška a tak celej výprave predvediem zlý nájazd do ostrého pravotočivého zošupu s valčekom, v ktorom sa prevraciam (zase zlý náklon alebo záklon?), pokúšam vyeskymovať napravo – nejde, naľavo – aj by šlo – darí sa len tak na jeden nádych a som tam zas, natlačená na skale, tak teda zase napravo – dvíham a zožínam obdiv publika (už neverili, že to vybojujem).

V obave jazdím ďalej a čakám avizovanú 200 m dlhú a súvislú IV. perej, v ktorej sa podľa Jirku radšej nemáme prevracať (Jarda neposlúchol a zaplával, postavil sa, vylial a nasadol). Opúšťa ma sila, ledva držím pádlo a zábery strácajú energiu. Perej však prejdem celkom v pohode. Zato tá nasledujúca ma rozhodí, hlboko vyľahávam na pádlo, chvíľu balancujem s jedným uchom na hladine a nakoniec to udržím. Radim ma utešuje, že ďalej už bude kľud a podobné vyľahnutie už nebudem potrebovať. Netuším, že sa mýli. Ono sa to nekončí! Kúsok ďalej blokovaná Jardom a Martinom netrafím do prúdu a do pereje nacúvam.

Mám toho už dosť a využívam prítomnosť Lucie s autom a kilometer pred koncom prvej etapy vyliezam na breh. S ľútosťou si prezerám hlboké škrabance na svojej loďke. Niekoľkokrát počas jazdy a aj po nej jej ďakujem za odpúšťanie chýb, za ktoré by ma moja stará rosnička nekompromisne trestala a prevracala. Spodný (ľahší) úsek už nejdem, ostatní áno a podaktorí aj oľutujú. Záver (Jirkov prvosplav) je zapadaný stromami a končí priehradou, nekonečné a zbytočné, sem tam prenášanie a aj kopačák pod stromami. Druhá skupina končí skôr (stmieva sa), uzimení vysielajú Hanku stopom za nami a čakajú na “záchranu” – suché veci a teplý čaj. Spíme na sútoku Tavignana a Vecchia, vedie k nemu príšerná rozbitá cesta, ktorú si netrúfam odšoférovať. Zaspávam takmer za volantom a večierok dnes vypúšťam.

Piatok 06.04.Tavignano – stred II. a kaňon IV., spolu 23 km.

Hore pár technických kaskád, jeden fotogenický valček, v ktorom sa obe skupiny dobiehajú a bavia sa lopmi a kopačákmi tých slabších. Ja obstojím bez puntíka. Zato neskôr eskymujem pri pokuse o surfovanie vo valci, a tak sa takýchto zábaviek definitívne až do konca zájazdu vzdávam – pre istotu. Kaňon je nádherný, výživné pereje s veľkými vlnami, konečne niečo pre mňa, aj by som si tu lebedila, keby som sa nebála L (Míra si zase neodpustil žartíky, že ten kaňon je za V. a Jirko varoval, že po vykopaní sa v úzkom kaňone nedá nastúpiť). Pre mňa asi najkrajšia časť celého výletu – za tohto (nízkeho) stavu taká sýta III.

Sobota 07.04.Vecchio – IV. – V. – VI.,

voda na spodnej hranici (145 cm), nasadajú len tí najlepší. Beriem dva foťáky a vysielačku a prvý kilometer sprevádzam skupinu po brehu a pokúšam sa o fotenie. Takmer márne, unikajú mi - predieram sa zarasteným terénom s pichľavými kríkmi a skalnatými lezeckými pasážami, miestami nechýba veľa a takmer letím do vody a v duchu počítam, koľko ma budú utopené foťáky stáť. Po kilometri s vyplazeným jazykom a celá doškriabaná dobieham skupinu pri pereji s názvom “slosovací zařízení”. Za tohto stavu vody sa však (našťastie) žiadne zaujímavé žrebovanie kajakárov nekoná. Pofotím, vyleziem na cestu a v daždi sa vraciam k autu. Neskôr sa dozvedám o nejakých kopačákoch a 2 stratených a znovu nájdených pádlach vylovených z vody novou technikou – použitím drevenej klady priviazanej na hádzačku a hodenej do prúdu pod skalu. Jazdili do tmy, prenášali 1 sifón a mali toho dosť.

Večer sa k nám pridáva ďalšia brnenská partia - 2 autá s kajakársko-cyklisticko-turistickou frakciou.

Nedeľa 08.04.Vecchio - spodný úsek po sútok (III.),

 ideme všetci, väčšina pokračuje Tavignanom. Všetko ma bolí, kolená, členky, bedrá. Po hodine ľahkej slalomovej vody na sútoku ubolená vysadám a idem spať. Ešte predtým vymetiem zo stanu mravenisko, ktoré sa neskôr presúva do vedľajších stanov. Večer sledujem chlapcov, ako po okolí zháňajú vŕby a pletú si z prútia korbáče. Počas ďalšieho zoznamovacieho večierku pri gitare (Ilja hrá moje obľúbené hity 60tych rokov) plánujem s Vojtom výlet na ďalší deň - hydrotreking kombinovaný s kaňoningom po kaskádach Pollichellu. Teším sa.

Veľkonočný pondelok 09.04.

Vďaka za moravské veľkonočné tradície, ktoré nepoznajú oblievačku. Od všetkých dostávam len šibačku a je mi ľúto, že pre nich nemám maľované vajíčka ani mašličky na korbáče. Našťastie moraváci majú pochopenie pre slovenskú tradíciu a prijímajú frťana.Travo – perla Korziky IV. – VI.

Najfotografovanejšia rieka, 5 – 7 metrové vodopády v neprístupnom kaňone. Na vodu sadá len skupinka tých najlepších. Ja zvážam auto. Rieka sa môže sa splavovať len v pondelok a piatok a  za dažďa vôbec (kvôli nebezpečnej šmykľavej prenáške). Každú chvíľu je treba vystupovať a prezerať. Na rieke je kajakárov neúrekom. Radim v kaňone láme pádlo, vysielačkou si u nás objednáva náhradné – máme prvé zdržanie. Ďalšie príde vzápätí – na úzkej horskej ceste v protimere stretávame zúrivého korzičana, ktorý sa odmieta vyhnúť a nebodaj dať prednosť nášmu mikrobusu, naráža do jeho boku a končí zapichnutý v prívesnom vozíku. Čakáme na políciu. V najbližšom meste zháňame servis a nechávame si zvariť zlomený vozík. Niečo mi to pripomína - rozprávam ostatným veselé zážitky so zváraním vozíka spred dvoch rokov – tiež na Veľkú noc v Grécku. Zvečerieva sa. Z plánovaného poldňového výletu po kaskádach Pollichellu je náhlivá hodinová prechádzka - prezrieme si len prvých 5, na ostatné nie je čas, stmieva sa a je treba nachystať niečo pod zub výprave z Trava. Prichádzajú šťastní, unavení a hladní. Bolo málo vody, namiesto plánovanej 1 prenášky boli 3. Spíme v národnom parku Col de Bavella na parkovisku.

Utorok 10.04.

Delíme sa na 4 frakcie:

- cyklistická sa bude motať po horských asfaltkách,

• turistická sa vydáva na 2dňovú hrebeňovku (miestami sa po pás borí v snehu)

• kajakárska – niektorí z nich si skočia prvú kaskádu Pollichellu na kajakoch, poobede splavujú vrch Taravo (13 km IV.-V.) – končia za úplnej tmy 200 m pred výstupným miestom a rovno z neoprénov vliezajú do termálneho prameňa v Bains de Gutiere

• lezecká (ja s Jurajom) – pofotíme skákajúcich kajakárov a vydávame sa liezť do skalkárskej oblasti Col de Bavella, lenže vyrážame opačným smerom a tak sa 2 hodiny bezradne moceme po okolí a hľadáme skalu. Aspoň medzitým prestáva pršať a o tretej poobede môžeme začať liezť. Dáme 8 krátkych ciest V. – VI., lezenie pekné, skalka dobre odistená, ostrá a drsná. Za šera sadáme do miestnej reštaurácie na steak a miestne špeciality. Večer počas cesty na Taravo sa nám zrazu zvláštne rozvonia auto, po chvíli s hrôzou zisťujeme, že sa nám v kufri vyliala sedmička 52% slivovice :-((

Neskoro večer sa pridávame ku kajakárom lebediacim si v horúcej vode. Popíjajú červené víno a sú už celkom veselí. Termálny kúpeľ je síce fajn a teplá sprcha po týždni nevídaný luxus, ale 40^oC je pre mňa príliš a tak leziem do spacáku a večierok vypúšťam.

Streda 11.04.Taravo – stred 14 km IV., teraz za nízkeho stavu asi III.

Ocitám sa v skupine s “vedúcim zájazdu” Jirkom. Voda je to pohodová, ľahšie slalomové kaskády, jedna 3,5 m vysoká šmykľavka. Mám z nej trochu strach, ale keď vidím, ako ju prejdú prví dvaja, idem do toho. Prepchám sa úzkou štrbinou medzi skalami, ktorá ma prinúti správne sa nakloniť, takže pri dopade už nemusím nič riešiť, stačí sa len zošupnúť. Ľavý lakeť naráža do skaly - au, a už som tam – a hore hlavou! Teším sa, nič vyššie som zatiaľ neskákala. O niečo nižšie ma rozhodí zákerný šuter, padnem dolu hlavou do bublajúcej peny a eskymujem prvýkrát v živote bez rozmýšľania naľavo! S Jirkom potom preberáme môj zlozvyk zakláňať sa, kvôli ktorému ma občas trochu lopuje dokonca aj v Diesli, a to už je čo povedať. Sľúbujem si, že začnem s odvykaním.

Jirko mi ešte na vode dáva príkazom, že na druhý deň s nimi pôjdem Codi (vraj na to mám) – je to ťažká V. voda v neprístupnom kaňone, s náročným prenášaním a predčasný výstup je nemožný. 4 km sa plánujú na 6 hodín. Prezeráme si nástup – do rokliny pomocou hádzačky sa spustia najskôr lode a potom ľudia, za šera to vyzerá dosť pochmúrne. Začínam pochybovať. Večer sa tvárim poslušne a odhodlane, ale ako tak počúvam desivé historky ostatných o tom, aké ťažké a najmä psychicky náročné to bolo po minulé roky a ako im tie nekončiace skoky ubrali na morále, váham čoraz viac. Spíme na lesnej ceste, nejaké zviera mi behá okolo stanu, mám zlé sny a rozhodujem sa Codi vynechať.

Štvrtok 12.04. Codi – 4 km V.

Chlapci ma prehovárajú na rôzne alternatívy – ísť len prvých 200 m, ktoré končia 7 m vodopádom a potom vystúpiť. Váham, kombinujem, nakoniec odolávam. S Luciou sa predierame neschodným terénom k vodopádu, ale netrafíme správnu cestu a k vode zliezame o niečo nižšie – najlepšie “divadlo” nám teda ušlo. Pofotíme a odchádzame na výlet k moru (cestou nám zo strechy padnú 3 kajaky), kde sa “kúpeme” za nesmierneho údivu miestnych (teploty vody je 14^oC, vzduchu len o trošku viac). Plánovanú vychádzku po červených skalách nad morom nestíhame.

Večer vyzvedám, o čo som prišla na vode. Hanka – jediná baba, ktorá sa dala nahovoriť na Codi, sa šprajcla pod 7m vodopádom v späťáku, a keď ju z neho vyťahovali na hádzačke, cvakla sa a vykopala. Plávala potom ešte 2x. Som rada, že som nešla. Hanka jazdí lepšie ako ja.

Kempujeme pri spodnom Rizzanesse, v areáli chátrajúceho kúpaliska. Začína sa rozlúčkový večierok a naberá slušné obrátky. Kubo a Vojta hrajú na gitarách, Vašek predvádza úžasnú bubenícku šou. Nad ránom nás Juraj zachraňuje čabajkou a syrom, Jirko vyťahuje koláčiky určené na “špeciálnu” príležitosť. Svitá, o pol piatej zaliezam do spacáku.

Piatok 13.04.Rizzanese – spodný úsek II., málo vody

Ráno o 11 h. vstávam a ktovie prečo :-)), necítim sa vôbec dobre. Na vodu sadám rozklepaná, úvodnú perej vypúšťam, dobre robím, niekto tam kope. Našťastie ďalej je rieka ľahká, šutrovacia II. Znovu si precvičím slalomovú techniku a dbám na svoj sľub vyhýbať sa záklonom. V dvojkovej vode to ide, uvidíme, či sa mi to podarí aj na niečom ťažšom. Rieku spestruje hať a za ňou dlhá a príjemná šmýkačka (asi 10m), také milé miesto na fotenie.

Lúčime sa s brnenskou frakciou, ostávajú na Rizzanese v kempe, v ktorom sa na ďalší deň koná celosvetová protestná akcia proti výstavbe priehrady. Cestou si prezrieme si Bonifacio – krásne mestečko na juhu ostrova postavené na vysokých útesoch a presúvame sa bližšie k Bastii. Spíme na pláži pri mori.

Sobota 14.04.

Trajekt ide nekonečne dlho. Na diaľnici zabudneme odbočiť a trochu si cestu predĺžime. Ťaháme v kuse – bez prestávky a bez jedla, domov prichádzame v nedeľu o 4 ráno.

Výlet to bol nádherný, moraváci úžasní, víno dobré, rieky krásne a hory tiež.

Všetko, všetko dobre.